Smútok je slovo ako každé iné. Alebo nie je? Pre mňa asi nie. Slovo smútok vo mne vyvoláva predstavu človeka bez úsmevu, bez energie, bez chuti niečo podnikať. Aj mne sa občas stane, že ma prepadne veľký smútok.
Väčšinou je spojený so stratou blízkeho človeka. Moja duša je vtedy akoby zahalená do tmavého závoja, nechce sa mi dýchať, chodiť, skrátka nerobiť nič. Cítim sa ako zbavená energie, ako s vybitými poistkami. Čo na to pomáha? Ako z toho von? Mne činnosť, akákoľvek. Začnem umývať riad, upratovať, aj keď spočiatku nasilu. Aktivita ma postupne vytrhne z chmúrnych myšlienok. Našťastie veľký smútok je u mňa len výnimočne.
A čo také malé smútky? Nejaká chmára, smutná myšlienka? Tá je zrejme bežnou súčasťou života. Keď ma také niečo napadne, porozmýšľam o tom, občas si ho aj užijem, avšak len chvíľu.
Som nevyliečiteľný optimista, preto smútok pošlem kade ľahšie a moje myšlienky nasmerujem do iných vôd. Spomeniem si na niečo pekné, čo som prežila, či prežívam, čo ma čaká. A hneď mám úsmev na tvári i v duši.
Takže smútok áno, avšak v malých dávkach a zriedka, len aby sme si viac vedeli vychutnať krásy života.
Milka